PaedDr. Tatjana Pjurová

PaedDr. Tatjana Pjurová

Usmievavá, chápavá, láskavá a trpezlivá, ale aj primerane prísna a náročná. Takáto je. Prvá pani učiteľka a druhá mama všetkých detí, ktoré jej za dlhé desaťročia prešli skúsenými rukami.

Spolupracuje s NÚCEM-om ako školská koordinátorka projektov medzinárodných meraní čitateľskej gramotnosti PIRLS, matematickej a prírodovednej gramotnosti TIMSS a celoslovenského testovania žiakov 5. ročníka. Spolupracovala s Pedagogickou fakultou Prešovskej univerzity pri riešení grantového projektu KEGA Encyklopédia jazyka pre deti. Zároveň je cvičnou učiteľkou tejto fakulty. Viac z jej súkromného života prinášame v rozhovore.

Pani učiteľka, kde ste sa narodili?

Narodila som sa v Prešove, ale do svojich deviatich rokov som vyrastala v malebnej obci Veľký Lipník neďaleko Pienín v okrese Stará Ľubovňa. Moji rodičia tam učili v základnej škole, neskôr sme sa presťahovali do Sabinova. Tam som absolvovala základnú školu a gymnázium. To už bol krôčik k získaniu diplomu Pedagogickej fakulty UPJŠ v Prešove – učiteľstvo pre 1. stupeň ZŠ.

Keby ste mohli, vrátili by ste sa do svojho detstva?

Priznám sa, pri tejto otázke som sa tak trocha rozcitlivela. S detstvom sa mi spájajú predovšetkým príjemné emócie - rozprávky večer pred spaním, spoločné hry s mladšou sestrou a bratom,  hry na Indiánov (bola som Ribanna), nekonečné naháňačky, skákanie na gume, na švihadle, hry s loptou, dlhé rozhovory s kamarátkami na ešte dlhších prechádzkach o - pre nás vtedy veľmi vážnych - teenagerských problémoch. Od desiatich rokov som sa každé prázdniny tešila na tri skvelé týždne v detskom tábore Sigord, kde som zažila mnoho zábavy, športovania a získala mnoho nových kamarátov. Praskot vatry, zvuk gitary a spev táborových piesní – vrátila by som čas.

Aká ste boli žiačka a študentka?

Vždy som sa učila rada a to mi zostalo dodnes. Nepamätám si, aby ma rodičia nútili do učenia, kontrolovali pomôcky do školy alebo trestali za horšiu známku. Pripraviť sa na vyučovanie bola prirodzená vec. Samozrejme, niekedy som úlohu z matematiky nemala správne vypočítanú alebo som ju nevedela vypočítať vôbec, takže bez mučenia priznávam, že som si ju pred vyučovacou hodinou odpísala od niektorého spolužiaka.

Ako väčšina dievčat som inklinovala k jazykom a k humanitným predmetom. S väčšinou prírodovedných predmetov som sa borila, ako som najlepšie vedela. Pamätám si, že na hodine zemepisu (geografie) bola zo mňa pani učiteľka zúfalá, pretože mi dlho, predlho trvalo, kým som pochopila, že hranica Európy nekončí na hraniciach Československa. Teoreticky som to aj ovládala, len na mape som vždy ukazovala nesprávne.

Zato v jazykoch som bola ako ryba vo vode. Každý rok som sa zúčastňovala recitačných súťaží Hviezdoslavov Kubín a Puškinov pamätník v prednese poézie a prózy v ruskom jazyku. Dvakrát týždenne som navštevovala dievčenský folklórny súbor Iskra, ktorý pracoval pri našej základnej škole. Pravidelne sme sa zúčastňovali prehliadok detských folklórnych súborov v Prešove a získavali popredné umiestnenia. Vystúpenie na festivale vo Východnej patrí k najkrajším spomienkam na toto obdobie.

Čo vás priviedlo k voľbe učiteľského povolania? A prečo práve najmladšie deti?

Vyrastala som v učiteľskej rodine, takže jablko nepadlo ďaleko od stromu. Túžba učiť najmladšie deti sa vyvíjala postupne, bola to až moja druhá voľba. Moji rodičia ma presvedčili, aby som si poslala prihlášku aj na tento odbor. A asi to bolo správne rozhodnutie. Učím už tridsať rokov, z toho dvadsaťsedem v našej základnej škole a moja práca ma dodnes neomrzela. A prečo práve najmladšie deti? Odpoveď na túto otázku pozná každá pani učiteľka prvého stupňa a za mňa to povedia tieto slová: prirodzená radosť z objavovania sveta, úprimnosť, spontánnosť, dôvera k učiteľovi, veľká fantázia a tvorivosť malých detí.

Čo pokladáte vo svojej práci za najkrajšie?  

Pozorovať, akou zmenou prechádza žiak od prvého do štvrtého ročníka. Sledovať obrovské pokroky v čítaní, ovládaní pravidiel materinského jazyka, v matematických a prírodovedných zručnostiach. Sledovať nesmelé chytanie lopty na telesnej výchove po aktívnu loptovú hru s pravidlami či narábanie s farbami na výtvarnej výchove a spev na hudobnej výchove.

Výchova a vzdelávanie najmladších žiakov nie je práve jednoduché. Na jednej strane treba rozvíjať ich jedinečnosť, vzbudzovať lásku k učeniu a objavovaniu sveta, na druhej strane ustriehnuť normy a pravidlá správania sa v školskom prostredí, ktoré je iné ako prostredie doma a formovať vzťahy v kolektíve triedy. Sme pripravené vypočuť, čo ich ťaží na srdiečku či riešiť spory medzi spolužiakmi. Prežívame s nimi radosť z narodenia súrodenca, prvé vypadnuté zúbky i smútok za uhynutým zvieratkom.

Ako vnímate premeny generácií?

Počas svojej učiteľskej praxe som sa stretla s desiatkami detí. Dnes sú deti trocha iné ako pred tridsiatimi rokmi. Nie lepšie ani horšie, len iné. Sú otvorenejšie a spontánnejšie. Určite aj technicky zdatnejšie, niektorým však chýba fyzická zdatnosť, obratnosť. Premena spoločnosti? Posun v hodnotách? Technologický pokrok? Neviem.

Zapísal sa do vašej pamäti natrvalo niektorý z vašich bývalých žiakov/žiačiek?

            V mojej pamäti sú zapísaní všetci moji žiaci. Nielen usilovní, talentovaní a šikovní, ale aj takí... zbojníci.  Niektorí prichádzajú do školy za svojou prvou pani učiteľkou, aby si pripomenuli atmosféru školských čias. Chcú sa podeliť so svojimi úspechmi a uplatnením v živote - takéto stretnutia ma vždy potešia.

Ak by ste mali kúzelnú paličku, čo by ste v školstve zmenili?

Pri tejto otázke som dlho premýšľala.

Pričarovala by som spokojnosť a úsmev dospelým, žiakom radosť z učenia a šťastné detstvo. Odčarovala by som všetko, čo vytvára negatívny stres učiteľovi a žiakovi. V reálnom živote však treba zvládať aj toto, takže želám všetkým aj dostatok sily na zvládanie každodenných problémov.

To, čo nemôžem ani pričarovať ani odčarovať, je vnútri každého z nás. Len my sami môžeme v sebe objaviť CHCENIE - VÔĽU pracovať na sebe, rozvíjať svoje danosti. Nie nadarmo sa hovorí: „Kde je vôľa, tam je aj cesta.“

Ako trávite svoj voľný čas?

Voľný čas venujem predovšetkým svojej rodine. Za veľmi vzácne považujem stretnutia troch generácií u nás doma pri rôznych oslavách alebo sviatkoch. Rada tiež relaxujem pri čítaní, pri práci v záhrade a pri turistike.

 

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Iveta Azariová

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre