Alex Fojtíček – prvý Slovák v klube Manchester United

 

Náš absolvent

Alex Fojtíček – prvý Slovák v klube Manchester United

            Zdravíme ťa, Alex!

Deviaty ročník si na našej škole ukončil pred troma rokmi. Odvtedy sa však tvoj život  zmenil veľmi výrazne, a to raketovým tempom. Odišiel si  nielen zo základky, ale aj zo Slovenska. Futbaloví fanúšikovia to iste vedia, ale opýtam sa za ostatných. Čo teraz robíš a kde pôsobíš?

Ahojte, momentálne pôsobím v Anglicku, kde hrám futbal za Manchester United a taktiež tam aj študujem.

Tento úspech určite neprišiel len tak. Vždy sa za tým skrýva kopa driny a odriekania. Ako a kedy si so športom začínal? Bol to od začiatku futbal?

Pravdupovediac, športu som sa venoval od malička. Od šiestich rokov som bol členom miestneho klubu Tatran Prešov. Neskôr som súťažne hrával aj bedminton, ale vzdal som sa ho práve kvôli futbalu a zatiaľ to vyzerá ako dobré rozhodnutie.

            Kto ťa viedol k športovej činnosti?

            Veľmi veľa ľudí z môjho okolia, no najviac, samozrejme, moja rodina. Moji rodičia a starší brat,  ktorí sú tiež športovo založení.

            Ako ťa tí Angličania vlastne objavili?

            V jeseni 2015 som absolvoval prvú skúšku  na Britských ostrovoch, a to konkrétne v Liverpoole. O rok som absolvoval ďalšie skúšky – v Aston Ville a Manchestri United. Nakoniec všetko dopadlo tak, že si ma Manchester vybral do radov svojej akadémie.

            V špičkovom športovom prostredí si sa ocitol pomerne mladý. Ako zvládaš – fyzicky aj psychicky – nároky, ktoré sú na teba kladené? Asi je to dosť náročné…

            Náročné to teda bez debaty je. Bez rodiny a kamarátov to bolo veľmi ťažké, ale v klube sa o takýchto mladých hráčov vynikajúco starajú, takže zvykol som si veľmi rýchlo. Avšak rodina mi chýba stále.

            Ako vyzerá tvoj typický deň? Zaujímali by nás také obyčajné veci – kde bývaš, ako sa stravuješ, ako často trénuješ, čo robíš vo voľnom čase, ak ho, pravdaže, máš.

            Bývam u tzv. „digs“, čo sú vlastne profesionálni rodičia, ktorých platí klub za to, že sa starajú o hráčov z akadémie. Bývam v klasickej radovej výstavbe v Sale, čo je miestna časť Manchesteru. Deň začína, samozrejme, hygienou, potom čakám na minibus, ktorý zváža všetkých chlapcov do akadémie. Tam máme raňajky a tréningové jednotky, ktoré niekedy trvajú aj do štvrtej-piatej popoludní. Takže v akadémii raňajkujeme, obedujeme a trénujeme. Večer nás opäť minibus odváža domov, kde už máme voľný program a môžeme relaxovať. U týchto „digs“ bývam s talianskym spoluhráčom. Najviac voľného času trávim hraním x-boxu alebo nákupmi v shopping mall.

            Čo škola? Ako sa ti darí ako študentovi? Prelomil si jazykovú bariéru?

            Škola je bezproblémová, s jazykom som nemal problém ani minútu. Za to vďačím aj učiteľom zo základnej školy.

            Ako často chodíš domov? Čo alebo kto ti najviac v Anglicku chýba?

            Domov sa dostanem približne raz za tri mesiace na pár dní, no rodina ma môže prísť kedykoľvek navštíviť. Sezóna nám končí v polovici mája, takže celý jún som doma, kedy sa môžem venovať komisionálnym skúškam na gymnáziu. Najviac mi chýba rodina a priateľka.

            Túto otázku kladieme všetkým absolventom, s ktorými robíme do nášho školského časopisu rozhovor. Na čo/na koho si zo základnej školy najviac spomínaš?

            Pamätám si na všetkých spolužiakov a učiteľov. Čiastočne naša „partia“ pokračuje aj na GJAR-ku, kde som s dvoma spolužiakmi zo základky v jednej triede a sú s nami aj chlapci a dievčatá z iných tried. Najlepší zážitok asi nevyberiem, ale na Šrobárku budem vždy spomínať len v dobrom, podobne aj na učiteľov a kamarátov. Predsa len, bol som súčasťou školy 9 rokov, takže vo mne zostali pekné spomienky.

            Naša škola v tomto školskom roku oslavuje 30. výročie vzniku. Čo by si jej k výročiu zaželal?

            Veľa rokov plných krásnych zážitkov, veľa úspechov v mimoškolských aktivitách, aby boli žiaci poslušní a aby učitelia mali veľa trpezlivosti a strpenia – tak, ako mali so mnou :-).

 

Ďakujeme Alexovi za rozhovor a želáme mu úspešnú športovú budúcnosť!

                                                                                                                Mgr. Ľubica Džoganíková

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Iveta Azariová

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre